Praslička

Praslička rastie od plného slnka až po polotieň a znesie aj dosť hlboký tieň. Najlepšie sa jej darí na vlhkých miestach s vysokou hladinou podzemnej vody.

Praslička má rada vlhkú až stále mokrú pôdu. Občasné suché obdobie zvládne, dlhšie sucho však neznáša.

Prispôsobí sa hlinitej, ílovitej aj piesočnatej pôde, hrubšej i jemnejšej. Najlepšie rastie vo vlhkej, dobre odvodnenej pôde s neutrálnou až mierne zásaditou reakciou, pH 6,0 až 8,0.

Hnojenie nie je potrebné, praslička znáša aj chudobnú pôdu.

Kosenie ani zrezávanie nepomáha, pretože výhonky znovu vyrastú z podzemkov.

Pre agresívny rast sa praslička zámerne sadí len zriedka. Ak ju chcete mať, zadržte ju v hlbokej nádobe alebo za bariérou.

Hlboké podzemky, ktoré siahajú až do 1,8 m, z nej robia húževnatý burinný druh, ktorý sa dá len veľmi ťažko vyhubiť. Na Novom Zélande je vedená ako škodlivá rastlina.

Praslička je mrazuvzdorná. Znesie približne -42 °C, kým typické zimné minimum je okolo -20 °C. Sterilné výhonky odumierajú po jesenných mrazoch a na jar znovu vyrastú z podzemkov. Pokojové obdobie trvá v januári, februári, novembri a decembri.

Praslička sa množí podzemkami, delením alebo výtrusmi. Vhodný čas je marec a apríl.

Praslička sa šíri do záhonov a trávnikov, lebo má hlbokú sieť podzemkov. Pomáha opakované odstraňovanie výhonkov, zlepšenie odvodnenia a hlboké prekopanie, pri ktorom sa podzemky vyberú.

Zbiera sa v apríli a máji. Jarné výhonky sa v Japonsku a Kórei jedia ako zelenina.

Tradične sa praslička používa ako močopudná bylina a na posilnenie nechtov. Je bohatá na kremík, dôkazy o protizápalových a antimikrobiálnych účinkoch sú však obmedzené. Jej výluh je v EÚ schválený ako základná látka s fungicídnym použitím.